Chaty 2017 - Popradské pleso

V mesiaci január sa konala túra na tri chaty vo Vysokých Tatrách: Hrebienok, Bilíkova chata, Rainerova chata,  s cieľom navštíviť snehový betlehem pri spomínanej Rainerovej chate. Záujem bol veľmi veľký, tak sa vypracoval predbežný plán ďalších túr spojených s návštevou horských chát.

Po mesiaci sme sa spoločne vydali na túru k Popradskému plesu a návštevu symbolického cintorína vo Vysokých Tatrách. Prihlásili sa odvážlivci v menšom počte, pravdepodobne aj kvôli počasiu, ktoré v dňoch pred túrou nebolo ideálne, ale predpoveď nesklamala. Krásne slnečné počasie a bezvetrie nás po rannej svätej omši lákalo na úžasný zážitok. Hneď pred farskou budovou sme sa spočítali a rozdelili do dvoch áut. Jedno pod vedením pána kaplána Vincenta Polláka a druhé v taktovke otca rodiny, z ktorej bola aj najmladšia účastníčka prechádzky.

Autá boli odparkované na Štrbskom Plese, vedľa Kostola Povýšenia svätého Kríža, neďaleko stanice električiek a ozubenej lanovky. Čakali nás slnečné hory a vŕzganie zamrznutého snehu pod turistickou obuvou. Po prvých krokoch lesným chodníkom sa jeden člen výpravy začal tak veľmi šmýkať, že sa by sa nám hodila výbava proti šmykom do terénu - stúpacie železa (“mačky”).

Cesta ubiehala pomaly, s ohľadom na zloženie “turistov”. Najmladší účastník mal päť rokov a najstarší päťdesiatjeden. Slnko sa na nás usmievalo a počas prestávok sme zužitkovali aj ďalekohľad, ktorým sme kontrolovali skialpinistov na jednotlivých vrcholcoch počas pochodu. Stúpali sme a klesali a potom znova stúpali. Na šmykľavý povrch sme si “skoro” zvykli a dávali si na seba navzájom pozor.

Popradské pleso, aj keď bolo zamrznuté, privítalo nás záplavou slnečných lúčov a len kde-tu živá duša, takže aj bufet bol prázdny. Občerstvili sme sa vlastnými zásobami a nejakou drobnosťou z miestnej kuchyne. Návrat k našim štvorkolesovým priateľom však bol ešte dlhý. Je veľkou pravdou, že dôjsť k cieľu cesty je len polovica túry. Na chate pri Popradskom plese sme si opečiatkovali svoje preukazy “Chaty 2017” a po krátkom snehovom vybláznení sa  sme po zamrznutej vodnej ploche plesa nabrali smer symbolický cintorín.

Nadšenie turistov  bolo tak veľké, že si trúfali aj na nejaký kopec v okolí plesa, no po zrelej úvahe sme konštatovali, že nebudeme preceňovať naše schopnosti a vybavenie. Pri kaplnke na symbolickom cintoríne sme sa pomodlili za duše v očistci a obete vysokohorských nešťastí. A samozrejme fotodokumentácia nemohla chýbať.

Najťažšie na každej túre je vrátiť sa k autu. Najčastejšie otázky v takých situáciách sú: “Ako dlho ešte? A kedy tam už budeme? Ja už nevládzem! Dajme si prestávku!…” Pri východe z lesa na cestu nás čakal príjemný pohľad na koňa zapriahnutého za vozom s lendackými ozdobami a výstrojom. Čakal nás otec jednej z dievčat, ktorý takto zviditeľňuje históriu “koniarstva” v Lendaku. Nevládni a uťahaní účastníci turistického pochodu sa veľmi ľahko dali presvedčiť, že ich odvezie koč na parkovisko áut. Tak sa záver túry povzniesol aj na rozprávkový zážitok Snehulienky alebo Popolušky.

Návrat do Lendaku bol s veľkým poďakovaním za počasie a Božiu ochranu počas úžasného dňa. Túry sa zúčastnilo desať turistov. A nechýbala  klasická otázka na záver: “Kedy bude ďalšia chata?” No predsa podľa plánu, 4.3.2017, a to výstup pod najvyšší štít Vysokých Tatier, kde sa nachádza horský hotel Sliezsky dom. Už teraz sa tešíme a modlíme sa za aspoň tak krásne počasie, ako nás sprevádzalo na Popradské pleso.

Ďakujeme. Vincent Pollák

Fotogaléria