Po roku znova na Brnčalovej chate

Keď začiatkom roku 2016 začala vŕtať jednému lendackému členovi obecného zastupiteľstva - rozumej poslancovi - myšlienka na turistický oddiel obce Lendak, tak v miestnej základnej škole prebehlo projektové vyučovanie o menej známom štúrovskom spisovateľovi romantického obdobia, Gustávovi Kazimírovi Zechenterovi Laskomerskom, ktorého manželka pochádzala z neďalekej Krížovej Vsi a v Lendaku, ako sám opisuje, mal dobrého priateľa, miestneho farára Johanna Stilla. Navštevovali sa a spoločne vykonali aj niekoľko výletov. Spomienku na jeden z takých spoločných výletov zachytil vo svojej poviedke Výlet do Tatier. (Je to zaujímavé dielko z obdobia romantizmu, v ktorom dôverne opisuje svoje cestovateľské zážitky k rodine do Krížovej Vsi a potom výlet z Lendaku k Zelenému plesu. Stojí za prečítanie.)

Padlo mi to vhod, keď oslovený spomínaným poslancom, mohol som navrhnúť prvú túru Turistického oddielu pri obci Lendak práve na Chatu pri Zelenom plese. Ešte som netušil, aký bude ohlas, tak veľmi opatrne aj s ohľadom na počasie som vyberal dátum. Posúval sa na dvakrát pre nepriazeň počasia. No aj druhý termín bol ohrozený kvôli konaniu diecézneho večeradla v Kostole sv. Mikuláša v Lendaku. No nakoniec na prvej túre sme boli 23.4.2016 v zložení piatich ľudí. Bol to otec a jeho dve dcéry, ďalej syn jeho kamaráta a švagra a ja -  ako začínajúca zodpovedná osoba za Turistický oddiel obce Lendak.

Po vianočných sviatkoch roku 2016, kedy padla výzva Chaty 2017, som pripravil rozpis túr na jednotlivé vysokohorské chaty slovenských veľhôr. Nepamätám si presný úmysel alebo dátumový sled jednotlivých chát, ale určite som rozdelil výstupy na náročné a menej náročné, jednoduché a celodenné. Medzi tie jednoduchšie a menej náročné patrí aj turistický chodník na Brnčalovu chatu pri Zelenom plese.

Počasie na stanovený dátum bolo priaznivé, tak som nemusel presviedčať nikoho z nahlásených dobrovoľníkov, že sa ide v inom dátume, respektíve, že spomínaný dátum je v inakšom dni. Bola to slnečná sobota, 25.3.2017, aj keď s menšou obavou, aký bude vietor. Prihlásilo sa 14 turistov, tak sme dohodli dve autá a zraz záujemcov pred obecným úradom. Pre opatrnosť som zbalil aj mačky a turistické palice, lebo v tatranskom teréne je ešte sneh a chodník môže byť zľadovatelý.

Na tom istom mieste, ako pred rokom pri prvej túre turistického oddielu, sme zvečnili záujemcov a turistov. Turistický chodník bol z veľkej časti pod snehovou prikrývkou až na pár krátkych zľadovatelých úsekov. Znova sa skupinka akosi samovoľne porozdeľovala na menšie partičky a debatné krúžky. Tempo s ohľadom na zloženie spoločnosti dovoľovalo rozhovory a debatu. Bolo príjemné počasie a cesta šla lesom. Aj keď už je po kalamite vyváľaný a krásne vidieť výhľady na Belianske Tatry, dávali sme si pozor aj pod nohy, kde sme šliapali. Nie raz som ponúkol možnosť vyskúšať si kráčať po mokrom a zľadovatelom snehu so stúpacími železami - mačkami. Neviem prečo, ale stretol som sa s odmietavou odpoveďou typu: „Hádam si nemyslíte, pán kaplán, že to v svojich schopnostiach a vystrojení nezvládneme!?!” Tak som si všetko poctivo niesol v ruksaku.

No predsa sa jedna dobrovoľníčka a ochotníčka našla, čo si dokázala priznať, že chce vyskúšať pomoc pri šliapaní v podobe mačiek. Nevedela si ten pocit a pomoc vynachváliť. Postupne sme sa viac a viac vhlbovali do doliny obklopenej mohutnými štítmi. Chata, učupená pod majestátnosťou hôr, bola ako vajíčko v hniezde. Názvy hrebeňov a vrcholov sa roznášali v skupinkách a opakovali si ich hádam všetci. Pri lepšom pohľade a bystrejších očiach sa dali spozorovať aj početné skupiny skialpinistov, ktorí po snehovej prikrývke vystupovali na Baranie rohy. V snehových poliach sa len tak mihotali.

Konečne sme mali Brnčalovu chatu na dohľad veľmi blízko. Okolo nej už panoval ruch a pracovné vyťaženie. Aj psi si  pobehovali sem a tam. Niektorých majitelia museli pevne držať pri sebe. Dokonca jeden miestny chlpáč, veľký ako Maxipes Fík, bol prítulný a nechal sa pohladkať. Nie som si celkom istý, či vedel, kto ho hladká, lebo mu oči vôbec nebolo vidieť. Jednu z našich aj poriadne vystrašil, keď sa nečakane priblížil zozadu a obtrel sa okolo nôh. Myslím, že to aj skialpinisti v doline počuli. Našťastie však decibely nespôsobili utrhnutie lavíny.

Na chate sme si dali zaslúženú pochúťku na doplnenie energie. Povyťahovali sme stravu a pitný režim. Slniečko sa krásne rozlialo po celom okolí a my sme relaxovali. V teple a suchu sme pozorovali aj odvážlivcov na svahu a nepochopiteľné snaženie sa o zdolanie hrebeňa či vrcholu. Až prišiel čas na návrat k automobilom zaparkovaným na začiatku túry.

Cestou dole sa už aj druhé mačky „nesušili“ a pomohli jednej matke z partie pohodlne skráčať. A na parkovisku z nadšenia, ako úžasne sa s tým kráča, bola vyjadrená prosba: „Pán kaplán, také chcem! Prosím, kúpte mi a peniaze vám dám.”

Tak po roku na tej istej chate s Turistickým oddielom Lendak sme zažili ďalšiu neopakovateľnú skúsenosť s prírodou. To Slovensko je veľmi krásne v každom ročnom období.

Na záver snáď povzbudenie, že nás ešte čakajú ďalšie chaty Vysokých Tatier, ktoré máme v pláne výzvy Chaty 2017. Ďalšou chatou   mala byť Zbojnícka chata vo Veľkej studenej doline, ako celodenná túra v náročnom teréne. Plánovali sme ju na 18.4.2017, ale termín túry bol zrušený, pretože tohtoročné  aprílové počasie nás mimoriadne všetkých  prekvapilo i zaskočilo. Ale nebojte sa, nevynecháme ju.

Pred každou túrou je dôležité zhodnotiť svoje schopnosti i sily, a samozrejme počasie, aby sme sa domov vrátili len plní dojmov z užitočne prežitého dňa.

Mgr. Vincent Pollák (ViP)